reklama

Pár míl po západe USA karavanom

A čo tak Amerika?“ spýtal som sa mojej krajšej polovičky v čase rozhodovania kam sa vyberieme počas jarných prázdnin. Boli sme rozhodnutí pre Thajsko a čakali sme na nejakú akciu leteckých spoločností ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

...keď s lacnými letenkami do Los Angeles vyrukovala na svet aliancia Oneworld za slušných 251€. „A čo v Amerike?“ dostal som otázku na moju otázku. Pár ich prišlo ešte z každej strany ale do hodiny boli letenky zakúpené. Do Ameriky nás to v podstate nikdy veľmi nelákalo ale ako sa hovorí „no nekúp to“. A tak sme Thajsko odložili na októbrové prázdniny a hurá do Ameriky.

Lacné letenky väčšinou majú nejaký háčik, v našom prípade to bol odlet zo Štokholmu a prílet do Kodane. Ten sa ale rýchlo vyriešil, nakoľko nízkonákladovka Norwegian má do oboch miest pravidelné lety z Prahy. A tak druhá vec bola zakúpiť vhodné lety s tým, že som odmietal niekoľkohodinové čakanie na letisku a tak sme si ako v Štokholme tak aj v Kodani objednali letiskové hotely na prespanie. Do Prahy zo Žiliny sme sa dopravili vlastným autom, ktoré nám spoločnosť SMILE Parking priamo na letisku odobrala a rovnako ho nám ho pri návrate odovzdala. Prišli sme do stovežatej o deň skôr aby sme nemuseli skoro vstávať nakoľko náš prvý let z Prahy bol plánovaný na 12:00. Ubytovali sme neďaleko centra v hotely D'Angelo, ktorý patrí určite našim ruským bratom, nakoľko na recepcii nám nerozumeli a inak ako po rusky navzájom nekomunikovali. Mezonetová izba vyvolala radosť hlavne u našich detí a svoju spokojnosť zakončili rozbitým nosom o hranu stola. Úspešne to dcéra do rána rozdýchala bez trvalých následkov. Norwegian nás príjemne prekvapil, nielen že majú k dispozícii wifi free, ale aj posádka lietadla bola veľmi príjemná čo sa nám nestáva často u nízkonákladových spoločností. V Štokholme sme si objednali hotel blízko letiska, do ktorého podľa pokynov stačilo zavolať a mali prísť autom po nás. Hneď pri výstupe z lietadla sme tak urobili ale záznamník neveštil nič dobré. Po hodinovom pobehovaní po a pred letiskom sme nakoniec zistili, že shutle bus do hotela chodí pravidelne každú hodinu a pri ubytovávaní sme si dohodli presný čas ranného odchodu na letisko. Vo veľkom autobuse sme cestovali len my a vodič. Hotel Best Western Arlanda Hotellby mal malú izbičku ale veľkorysé raňajky za pomerne slušnú cenu. Ešte podvečer sme zašli vlakom do centra Štokholmu ale neskutočná zima nás odradila od spoznávania tejto metropoly a tak sme sa po návšteve staničného supermarketu vlakom vrátili späť. Na druhý deň nás British airwais (BA) presunul do Londýna kde sme prileteli na terminál 5 letiska Heathrow, z ktorého mala pokračovať naša cesta cez oceán. Mal som maličkú obavu, či hodinový prestup stihneme, keď som zistil že terminál 5 má časti A, B, C medzi ktorými premáva metro a museli sme prejsť ešte kontrolou palubnej batožiny ako aj cez pasovú kontrolu. Moja obava rapídne stúpala keď sa rada pred rentgenom skoro nehýbala a do odletu ostávalo 35 minút. Pomerne rýchlo sme sa však z časti A električkou úspešne prepravili do časti C spomínaného terminálu. Väčšina pasažierov ešte nebola pustená na palubu, a dosť nekoordinovane postávali ďaleko od pultu, z ktorého sme mali nastúpiť do lietadla. Deti si posadali na zem a to bol impulz pre zriadenca aby nás oslovil a ako prvých do lietadla nasmeroval. Padla otázka „Hollyday?“, a odpoveď „Yes“ čo bol celý pred imigračný pohovor o ktorom som čítal, že býva tiež nepríjemný. Musím spomenúť, že ma BA trošku sklamala, pretože chek in nebolo možné robiť cez internet a tak nám pridelili 4 sedadlá priamo v strede obrovskej A 380ky. Naopak výber sedadiel pri ceste späť u American Airlines (AA) som mal možnosť urobiť už pol roka dopredu. A ešte jeden rozdiel medzi BA a AA. Mal som silný pocit, že British Airways majú zazmluvnených ako stewardov len ľudí v dôchodcovskom veku. Nehovoriac o strave, ktorá nemohla byť pomenovaná chutnou. Let do Los Angeles aj napriek mojím fajčiarskym obavám prebehol pomerne hladko aj keď skoro 10 hodín na jednom sedadle dá zabrať. Na letisku v Los Angeles nás čakal vstupný pohovor do USA. Asi 50 prepážok a obrovské rady. Skoro po hodinovom čakaní nasledovalo pár otázok, ktorým som rozumel aj ja nie anglicky komunikujúci človek. Pamätám si už len úsmev úradníka, ktorého rozveselili asi naše deti, ktoré silou mocou mali chuť klásť nejaké otázky. Prebehlo to rýchlo ale som presvedčený, že len vďaka tomu, že sme cestovali ako rodina, nakoľko niektorých „batôžkárov“ si riadne vypočuli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do vopred objednanej požičovne automobilov ALAMO nás doviezol shuttle bus, ktorý chodil možno každých 5 minút. Shuttle busy do jednotlivých renomovaných požičovní majú na letisku špeciálny východ a ich intenzita pred letiskom bola neskutočná. Nestihli sme vyfajčiť ani našu prvú cigaretku v Amerike a už sme nastupovali pričom nám vodička sama pomohla z batožinami. Pri prepážke v požičovni sme mali šťastie jednak na to, že sme tam boli skoro sami, aj keď šnúrky na stojanoch vypovedali, že sa tam asi občas tiahnu rady a tiež šťastie na výborného obchodníka, ktorý nás presvedčil, že za 50 USD bude pre nás lepší DODGE ako objednaná Honda RV, do ktorej naše 4 veľké kufre určite nevojdú. Vedel som svoje ale vzali sme teda DODGE a urobili sme dobre. Pokúšal sa nám predať aj navigáciu ale tú sme nikdy nepotrebovali, v telefóne mám dlhoročne nainštalovanú free ofline navigáciu OsMand, ktorá na menšie zaváhania vždy fungovala spoľahlivo a tak sme poďakovali. O to viac som bol prekvapený že DODGE mal navigáciu akú som osobne ešte na nevidel. Možno mala aj gombík na vypnutie volantu, ale cúvacia kamera ukazovala aj predpokladané možnosti konfliktu s reálnou prekážkou čo znázorňovala oblými čiarami kam sa pri momentálnom vytočení volantu dostaneme... neskutočne príjemná vecička a spiatočku som hádzal aj keď sme stáli len tak na červenú. Mali sme ho na celé dva dni počas nášho pobytu v Los Angeles. Bolo pre nás nutnosťou, keďže sme prileteli v sobotu a karavany požičiavali až v pondelok a tak sme mali čas ísť pozrieť pár miest v meste. Podmienkou zapožičania karavanu je, že ho nemôžte prevziať v deň príletu do USA a musíte aspoň jednu noc stráviť v Amerike. Nik to však nekontroloval aspoň v našom prípade. Ďalšou podmienkou je, že sa musíte telefonicky aspoň deň dopredu objednať na konkrétnu hodinu prevzatia, pretože ide o dosť časovo náročnú procedúru spojenú s predvádzaním vozidla. Keďže sme prileteli v sobotu neostávalo nám nič iné len v pondelok ráno zavolať ale keďže zo záznamníkom nepokecáte rozhodli sme sa, že tam zájdeme osobne. Ale to už predbieham.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z letiska sme zvolili smer hotel a ja som zvolil navigáciu prostredníctvom GPS súradníc, ktoré udával sám hotel, no, dostali sme sa do štvrte medzi rodinné domy, kde okrem nich nebolo nič. Ani zadanie ulice navigácií nič nehovorilo. A tak sme postávali v tme na nejakom odľahlom kopci mesta v čase keď nám už deti spali v aute a my sme rozmýšľali čo a ako ďalej. Našťastie sme našli tabuľku, ktorú som si pripravil ešte na Slovensku a mal som v nej všetky súradnice miest, ktoré chceme navštíviť. Po nahodení týchto súradníc sme boli za 5 minút v hoteli. Hotel Hollywood Express South bol jednoduchý hotelík s maličkým bazénom, ktorý si ešte pár týždňov počká na prvého kúpajúceho. V pomerne veľkej izbe sme mali dve manželské postele a po pár minútach sme spali všetci. Raňajky nás trošku zaskočili - pozostávali z džúsu a kávy z automatu. Vo veľkom dávkovači bola hustá biela tekutina, ktorá slúžila na vlastnoručne vyrábané wafle a to bolo čo sa týka raňajok všetko. Aby som neklamal – ešte fľaška javorového sirupu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvý deň sme prešli asi všetko čo je možné v LA za deň vidieť. Pôvodný plán navštíviť filmové ateliéry nám deti ohundrali a tak nasledovala klasika. Prvá cesta viedla k nápisu HOLLYWOOD, ktorý je asi povinnou výbavou mať ho nasnímaný. Odtiaľ sme sa presunuli dobrých 40km po veľmi slušných mestských diaľniciach k staručkej ale obrovskej lodi QUEEN MARY 1, pred ktorou sa potápala ešte staršia ruská ponorka. Prístav je situovaný pri známej LONG BEACH. Nijako nás táto atrakcia neohúrila ale určite je zážitkom pre ľudí, ktorí sa venujú téme lodí. Z Long Beach sme sa presunuli ďalších 40 km na ešte známejšiu pláž Santa Monica. Tu sme sa ale nezaparkovali kde sme mali v pláne - bola nedeľa a všetci obyvatelia LA sa asi rozhodli, že slnečný deň strávia v našej spoločnosti. Z tohto dôvodu veľa priľahlých ciest v okolí bolo úplne uzavretých pre dopravu. Bez problémov sme však zaparkovali v neďalekom hoteli. Cestou už pešo na pláž nám skočil do cesty McDonalds a nemali sme srdce deťom neurobiť radosť. Hlavné mólo (pier) na pláži Santa Monica má svoje čaro. Už od poslednej mestskej budovy po krajoch chodníka sú rôzne stánky s občerstvením ako aj s predraženými suvenýrmi. Všakovakí umelci predvádzajú svoj jedinečný repertoár a očakávajú aspoň dolár do mištičky. Pri skupine tanečníkov sme posedeli asi pol hodinku pokiaľ nezačali do veľkých plastových vriec vyberať vstupné. Pred tým sme ešte zašli do zábavného parku PACIFIK, ktorý je umiestnený priamo na móle a deti mali možnosť vyskúšať si po tri atrakcie. Teraz rozmýšľam čo by sme tam robili, keby sme nemali deti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže bol deň OSCAROV trošku naivní sme sa rozhodli, že zájdeme podať Slovenskú ruku nejakej tej celebrite. Opäť sme nezaparkovali na vopred vyhliadnutom mieste, pretože všetky ulice v okolí Čínskeho divadla boli uzavreté pre automobilovú dopravu. Najväčšie sklamanie však bolo, že ulice boli uzavreté aj pre peších už takých 300 metrov od divadla. A tak nám ostalo len pozeranie sa cez plot na prichádzajúce limuzíny, do ktorých cez tmavé sklá nebolo vidieť ale predstavoval som si ako nám Di Caprio máva. Stretli sme niekoľko protestujúcich skupiniek za práva čiernych hercov, rôzne neindetifikovateľné individuá a mnoho smiešne oblečených ľudí. Nad hlavami nám lietali vrtuľníky rôznych televíznych spoločností a obrovská vzducholoď PIRELLI. Prešli sme sa teda chodníkom slávy. Hviezdičiek na ňom je vyše 3000 a tak hľadanie hviezdy Brucea Willisa sme po pár sto metroch vzdali. Chodník slávy je vlastne niekoľko križujúcich sa chodníkov a väčšina mien na ňom našincovi nič nepovie. Vrátili sme sa do parkovacieho domu a prešli pár km autom do ďalšieho parkovacieho domu, ktorý tesne susedil s čínskou štvrťou. China town v LA nie je ničím očarujúca aj keď ju na rôznych stránkach dosť propagujú. Nastúpil hlad a tak prišiel čas na večeru v miestnej reštaurácii. Asi sme nemali šťastie na kuchára i keď porcie by nasýtili polovicu Lunika IX, kung pao nebolo chutné. Keďže sa už zotmelo ostávala nám posledná atrakcia Observatórium Griffith. Ako inak, opäť nás nepustili na parkovisko na vrchole hory a tak sme si zo dva kilometre vyšľapli po svojich. Na budovu observatória je možné sa dostať po schodoch z každej strany, odkiaľ je úžasný výhľad na niekoľko miliónové Los Angeles aj s priľahlými štvrťami. Hlavne večer ak nie je hmla mesto svieti všakovakými farbami. Ostávala nám už len cesta na hotel, spánok a „vynikajúce“ raňajky.

Ako som už spomínal písanou povinnosťou pred zapožičaním karavanu je dohodnúť si deň vopred čas prebrania vozidla. Keďže ale bol pondelok a v nedeľu je spoločnosť Cruise America zatvorená mali sme možnosť kontaktu s nimi len v pondelok ráno. Pokúšali sme sa im dovolať ale záznamník bol bariérou v komunikácii. Neostávalo nám nič iné len do požičovne zájsť osobne. Tých 30 km ale stálo za to nakoľko pracovník po tom čo nás s úsmevom upozornil, že nabudúce máme dopredu zavolať nám po povinnom videopreškolení karavan požičal. Keďže v USA sa platí penále aj za skoršie vrátenie vozidla s malou dušičkou sme sa už na dvoch vozidlách dopravili do požičovne a vrátili bez problémov náš veľký DODGE. Cestou sme ho ale ešte dotankovali za pomerne drahý peniaz 3,1USD/barel benzínu.

A tak sme ostali s naším obrovským karavanom sami. Keďže sme pred pár rokmi mali vlastný karavan šoférovanie mi nerobilo žiadny problém a výkon motora bol ako asi u všetkých miestnych áut obrovský. Tomu zodpovedala aj spotreba 25l/100km. Pri zapožičaní karavánu nám ponúkli už za ďalší poplatok kompletne zariadenú kuchyňu ako aj oblečenie postelí. Doplácali sme však len za mnou predpokladaných 2000 míl cesty. 50USD za pár pohárov, tanierov, príborov a hrniec a rovnako 50USD za oblečenie postele na osobu sa nám zdalo pomerne veľa a tak sme sa dopredu pripravili a cestou do Prahy sa zastavili v IKEI v Brne. Tam sme za pár drobných zakúpili všetko potrebné na čo nám slúžil jeden veľký kufor.

Pôvodne naša prvá cesta mala viesť do San Francisca a odtiaľ cez Yosemite NP do Death Valley ale pohorie Sierra Nevada bolo pre množstvo snehu až do mája pre dopravu uzavreté a tak by sme sa museli vrátiť späť skoro až k LA a tak sme po vzájomnej dohode túto cestu zrušili. Bolo nám to ľúto ale na druhej strane sme ušetrili skoro 1000km cesty a tak San Francisco a Golden Bridge niekedy nabudúce.

Vydali sme sa teda opačným smerom na juh a náš cieľ dňa bolo Palm Springs. Cestou asi 100 km za LA sme z diaľnice odbočili nakoľko bolo potrebné zaplniť chladničku a tak sme prvý krát a nie naposledy navštívili Wallmart. Tento supermarket má pravdepodobne najlepšie ceny v štátoch a obrovský výber všetkého na čo si človek zmyslí. Potraviny pripravené len na zohriatie sú v obrovskom množstve a čo ma prekvapilo aj kvalite. Keďže karavan mal pomerne veľkú chladničku aj mikrovlnku o stravu na cestách sme mali postarané. Walltmart má ešte jednu kladnú vlastnosť, rovnako ako každý McDonalds má wifi free s tým, že dostupnosť wifiny je aj na odľahlejších miestach jeho parkoviska, kde sme náš veľký karavan parkovali.

Všeobecne čo sa dopravy týka, medzištátne diaľnice sú v perfektnom stave, prekvapil ma malý počet čerpacích staníc, či odpočívadiel. Väčšina sa nachádza na takých miestach, že je potrebné diaľnicu opustiť ale aj tak sú v menšom počte ako sme zvyknutí z Európy. Diaľnice menšieho významu sú už na tom čo sa týka povrchu horšie ale stále je to slušné. Dvojprúdové cesty sú na niektorých úsekoch polátané ako u nás. Zarážajúca je však ich rovnosť, keď idete bez výrazného pohnutia volantu aj 50 km. Zvláštnosťou oproti Európe je systém prednosti v jazde, kde väčšina križovatiek bez semafórov je v každom smere označená značkou stoj daj prednosť v jazde a platí pravidlo kto skôr príde ten odchádza ako prvý. Toto pravidlo platí aj na križovatkách bez značiek kde ale bliká v každom smere červené svetlo. Pred každým semafórom je niekoľkonásobné osvetlené upozornenie na túto skutočnosť. Až na zápchy vo veľkých mestách je šoférovanie prijemné a to aj v mnoho pruhových mestských diaľniciach. Neplatí tu pravidlo, že pomalšie vozidlá jazdia v pravých pruhoch čo by mohlo viesť ku kolíziám ale vzhľadom k tomu, že obmedzená rýchlosť je nižšia ako u nás sme počas celej cesty nevideli jednu dopravnú nehodu ale ani jediného policajta, ktorý by bezdôvodne obťažoval pri ceste. Vo väčšine prípadov však ľavé pruhy diaľnice používajú rýchlejšie vozidlá. Rýchlosť je dodržiavaná vo väčšine prípadov aj keď si väčšina vodičov dvíha latku o 5-10mil/hodinu čo sa zjavne toleruje. Čo ma príjemne prekvapilo boli prechody z jedného pruhu do druhého kde vyhodenie smerovky, až na pár výnimiek znamenalo, že vozidlá za nami automaticky pribrzdili. Pred cestou som čítal, že prechody medzi pruhmi môžu byť nebezpečné ale absolútne to nie je pravda a tak tolerantných vodičov som nezažil nikde na svete. Tiež som počas celého nášho pobytu nepočul ani jeden krát zazvoniť klaksón. A ešte jeden postreh ako pešiak, nakoľko sme prešli aj pár kilometrov po svojich. Neexistuje, že by bol chodec čo i len náznakom obmedzovaný nie to ohrozovaný a každý jeden šofér zastal vždy ďaleko od prechodu pred chodcov a čakal tam kým z neho nezliezla posledná noha.

Ale poďme k ceste. Do Palm Springs sme dorazili okolo pol piatej, pretože sme sa dlhšie zdržali vo Wallmarte, kde sme aj niečo pojedli aj powifinovali J. Autokaravany nazývane aj Campery označujú v Amerike RV - “recreational vehicle” a tak kempy sú označované RV camp. Sú doslova všade a to nie len na miestach kde sa niečo deje ale aj popri cestách na bezvýznamných miestach. Vo všeobecnosti je tento druh dovoleniek V USA veľmi populárny a doporučuje sa v kempe dopredu objednať. Stáva sa že sú plné a neostáva Vám nič iné len hľadať ďalej. Všetky RV kempy, v ktorých sme plánovali nocovať sme mali dopredu dojednané až na kemp v Las Vegas, ktorý sme na poslednú chvíľu prebukovali bližšie k centru. Ceny za miesto sú od 30USD v menších mestách až po 90USD/noc v mestách väčších. Náš strop bol 50-60 USD/noc a v cene máte obrovské miesto, pripojenie na elektriku, vodu, kanalizáciu ako aj pripojenie na kablovú televíziu. Tá je využívaná menej, keďže každé auto ma vlastný automatický satelit. Na recepcii v kempe v Palm Springs nás privítali dve recepčné babičky, z ktorých mal človek pocit, že sú neskutočne šťastné, že konečne niekto otvoril dvere ich kancelárie. Po vysvetlení kde, čo a ako funguje sme zaparkovali náš obrovský karavan medzi karavanmi min 2x väčšími ako ten náš. Veľa ich malo rozmer autobusu a skoro každý sa pri zaparkovaní v kempe ešte o jeden meter roztiahol do šírky. Pripadal som si ako na babete pri zraze chopperov. Každý by mal ale vyskakovať do výšky, ktorú zvládne. Skoro každý karavan vliekol za sebou aj osobné auto, na ktoré má v kempe aj svoje miesto hneď vedľa karavanu. Niektoré karavany sú ťahané obrovskými mininákladiakmi tak, že sú prednou časťou položené na ich korbe. V tomto kempe, ktorý bol najjužnejšie na našej ceste sme plánovali deti vypustiť do bazénu ale z pre mňa nepochopiteľných dôvodov mali deti vstup do bazéna zakázaný. A tak sme sa vybrali do mesta miestnou MHD. Lístok sme si za dolár zakúpili u vodičky, ktorých je viac ako vodičov. Mesto so 40% podielom homosexuálov je kľudné, krásne rozťahané s typickými americkými vilami. Okrem centra peši pohybujúceho človeka nenájdete a tak široké chodníky sú zbytočným luxusom. Pred každým domom je zaparkovaných toľko vozidiel koľko členov má daná domácnosť. Mestečko sa chváli najlepšími hamburgermi na svete a tak sme povečerali tento druh potravy. Krátka prechádzka po centre a autobusom späť do kempu. Mesto je vzdialené 200 km od LA a svoj dôchodkový vek sem chodí prežiť čoraz viac ľudí z umeleckej brandže.

Aj keď sme všetci veľkí spáči kvôli časovému posunu sme stále vstávali okolo piatej ráno. A tak sme mali o trošku viac času počas dňa, pretože večer sme zaspávali len o niečo málo skôr ako doma. Aj preto sme na druhý deň boli medzi prvými na mieste Long Valley Rangers odkiaľ sme plánovali našu vysokohorskú „túru“ na vrchol 2600 m vysokého Mont San Jacinto. Dve kabínky, kde sa do jednej vmestí 80 ľudí sú spojené lanom a každých 15 minút vyvezie jedna „turistov“ na vrch. Kabínka sa počas cesty otáča a tak má každý možnosť obzrieť si miesto z každej strany. Na dolnej stanici bolo okolo 30oC a na vrchu sa ešte neroztopil sneh. A k tomu úžasný pohľad na celé údolie púšte až po Josuha Tree národný park, ktorý bol našou ďalšou zastávkou.

Josuha Tree z rozlohou 3200 km2 je najmladším parkom USA a názov nesie po „kaktusovom“ strome, ktorý tu rastie. Názvom parku pomenovali svoj album aj hudobníci skupiny U2. Púšť, stromy a obrovské kamene sú charakteristické pre tento park. Absolvovali sme vyhliadku z opačnej strany údolia Palm Springs, urobili pár kilometrovú prechádzku k Baker dam kde je cesta lemovaná úžasnými kameňmi a je to jediné miesto kde sa v zime zadržiava voda. Pôvodne sme sa tu mali stretnúť so stádom divých kôz ale nakoniec sme len jednu počuli. Na finále sme si urobili pár obrázkov pri Skull rock. Toto miesto má neopakovateľné čaro práve spojením púšte a kameňov, ktoré z nej akoby vyrastali. Je to však dielo vulkanickej činnosti a erózie. Určite ho odporúčam cestovateľom, ktorí majú v pláne len LA, pretože v LA v podstate okrem pláži, studeného mora a betónu nič nie je. Nie je nič jednoduchšie ako si požičať auto a za dve hodinky ste tam. Pôvodne som plánoval v parku prenocovať ale moja nežnejšia polovička pri informácii, že tam žijú väčšie pavúky a menšie hady túto možnosť radikálne zamietla.

Pri stmievaní sme nahodili smer Death Valley. Cesta z parku viedla 25 km klesaním bez jediného pridania plynu. Už večer sme dorazili do mestečka Yucca Valley, kde sme prenocovali pred miestnym Waltmartom. Druhý deň nás čakala cesta do spomínaného Death Valley kam sme dorazili tesne po obede. Všetky požičovne v USA zakazujú vstup do parku počas letných mesiacov. V roku 1849 tu zablúdila skupina Európanov, ktorá hľadala zlato a keďže jeden z nich zomrel, pomenovali toto miesto ako Údolie smrti. V roku 1913 tu bola nameraná najvyššia teplota na našej planéte a to 56,7oC. Je tu aj druhé najnižšie miesto na severnej pologuli a to 80 metrov pod hladinou mora. Miesto sa volá Badwater Basin a bolo našou druhou zastávkou v parku. Ešte pred tým sme sa „vyšplhali“ 100 metrov na Zabrisie Point odkiaľ je prenádherný pohľad na vysoké kopce, z ktorých každý má iné veľmi pestré sfarbenie. V Amerike, kde je fakt všetko veľmi ale veľmi ďaleko sa však pre pohodlnosť domácich dostanete skoro všade autom. Pred každým zaujímavým miestom je slušne veľké parkovisko a veľmi dobre udržiavaná cestička k nemu. Väčšina parkov je spoplatnená 20-30USD za vozidlo na týždeň a tak sa oplatí kúpiť si za 100USD kartu oprávňujúcu vstup do parkov počas jedného roka. Pre nás to bolo neekonomické nakoľko sme mali v pláne navštíviť len tri. Pred každým parkom je búdka odkiaľ inkasujú vstupné a odovzdávajú mapy a deťom malé darčeky. V Death Valley ale búdka bola mimo cesty a akosi som ju prehliadol ale nikto za nami nebežal. V parku sme navštívili ešte Golden Canyon, ktorý je malou Zádielskou dolinou s tým, že na spodku na niektorých miestach vedľa seba neprejdú tri osoby a určite tu natáčali jeden z dielov Indiána Jonesa. Počas cesty údolím Death Valley prechádzate aj okolo miesta Furnace Creek, ktoré má jedinú zeleň v parku pretože sa tu nachádza jediné golfové ihrisko. Opäť sa zotmelo a nastal čas dopraviť sa do kempu priamo v Death Valley s názvom Stovepipe Wells. Tento kemp asi aj vzhľadom k polohe bol menej udržiavaný a aj keď som ho objednával kôli wifi free tak táto nefungovala vôbec.

Ráno nás čakala cesta do Las Vegas ale ešte v údolí sme sa zastavili na mieste Sand Dunes, kde sú niekoľko desiatok metrov vysoké púštne duny obkolesené len vysokými kopcami údolia. K dunám sme nakoniec nedošli lebo pred vstupom k nim bolo varovanie pred hadmi a tak sme mohli pokračovať do mesta hriechu. Po 100 km sme prešli hranice štátu Nevada kde nás hneď v prvom mestečku Beatty pozývali na pohranie sa s ich supervýhernými automatmi. Len veľmi ťažko sme odolali a našou ďalšou zastávkou bolo Allien center v blízkosti tajuplnej Area 51, ktorú sme navštívili na požiadanie nášho syna. Cena benzínu na miestnej ČS klesla na 1,7USD/barel a tak by bol hriech nenatankovať a nenakúpiť pár darčekov s tematikou UFO. Ďalšia zastávka už bolo samotné Las Vegas. Ako som spomínal, cestou sme sa rozhodli, že nebudeme kempovať v objednanom kempe asi 6 km od centra ale pokúsime sa zaparkovať priamo v centre mesta pri hoteli Cirkus Cirkus, ktorý v susedstve hotela spravoval aj RV kemp. Pôvodne sa nám nepodarilo si miesto cez internet objednať, lebo nás to stále hádzalo na objednanie izby v hoteli. Kemp bol skoro prázdny a tak sme úspešne na dve noci zaparkovali v ňom. Aj keď sa z Las Vegas nevynáša, čo sa vo Vegas udeje, to vo Vegas zostane, urobím výnimku. Ešte v podvečer sme sa vybrali do Down Town okolo vyhliadkovej veže Stratosfere. Šli sme pešo aj keď po hlavnej triede ale okrem bezdomovcov a dosť podivných individuí sme nestretli nikoho. Až keď sme sa blížili k Fermont street začali sa z ulíc vynárať opití turisti. Fermont street by mala byť povinná jazda pre každého kto navštívi Las Vegas. Jeden pán, ktorý nevedel čo s peniazmi tu zasteršil ulicu v dĺžke asi 500 metrov a do strechy namontovali niekoľko miliónov žiaroviek, ktoré vytvárajú najväčšiu obrazovku sveta. Sú tu tri pódia kde hrajú kapely alebo dížeja robí polonahá fešanda. Na barových pultoch tancujú dievčatá hore bez a pri nich sedia poloopití tursti, ktorí sa dokončujú pivom. Prízemia budov sú ako ináč kasína poprepájané fast foodmi a predajňami darčekových predmetov. Na voľnom mieste v strede ulice sa snažia do prázdnych vedier bubnovať počernejší chalani, tučný beloch sa snaží napodobňovať tanec, veľmi veľký černoch sa ukladá do kocky s polmetrovou hranou, kde kto hrá na ľubovoľný hudobný nástroj, člen skupiny KISS sa tu už veľmi dávno zabudol, skrátka každý kto sa domnieva, že niečo vie čo by mal ukázať svetu je tu. Každú hodinu je tu svetelná šou ale v čase nášho pobytu tu predstavovali všetky národné mužstvá v ragby a tak nad našimi hlavami premietali vlajky jednotlivých štátov. Ulicu sme prešli celú až k Plaza hotelu a po rovnakej trase sme sa vrátili späť. Nákup magnetiek a kľúčeniek bol asi za dobrú cenu. Nie len kôli únave sme na cestu späť využili taxi službu nejakých 6 km za 13USD, dobrá investícia.. Táto nami navštívená severná časť Las Vegas neponúka viac a tak sme sa tešili na ďalší deň kde sme plánovali prejsť celú hlavnú ulicu Las Vegas Blvd. , ktorú volajú aj The Strip.

Začnem od konca. Prešli sme 15 km pešo a stále nechápem ako to naša 5 ročná dcéra zvládla bez jediného „na ruky“. Ešte deň pred tým sme navštívili susediaci hotel Cirkus Cirkus kde sa nachádza aj zábavný park, ktorý keďže bol štvrtok bol už o 18:00 zavretý a toto bol asi silný impulz či motivácia – sľúbil som jej, že na konci druhého dňa ak budú obaja dobrí, sa tam pozrieme. A teraz k začiatku. Všetko v Las Vegas je ohromne veľké, ohromne veľké sú aj vzdialenosti medzi jednotlivými budovami a atrakciami. Prešli sme západnou stranou ulice až ku Egyptskej pyramíde okolo Fashion show mall, hotela Treasure, kde mali prvý koncert Beatles, atrakcie Vulcano, ktorá večer púšťa lávové efekty, hotela MIRAGE, kde ma už niekoľko rokov koncerty Celine Dionová, hotela Ceasar Palace kde koncertuje Luis Miquel, Bellagio founatins, ktorá bola vzorom pre postavenie najväčšej fontány sveta v Dubaji. V hoteli Boulevard sme sa rozhodli minúť 100USD a skúsiť šťastie ale po prehraní 80tich nás ochranka upozornila, že deti musia ísť von a tak sme mali 20 USD doma. Okolo New Yorkskej časti so sochou slobody sme prešli až k Egyptu kde sme sa pri Sfinge otočili a pokračovali východnou časťou ulice. Hlad nás dohnal k Talianskej reštaurácii kde sme sa fakt chutne najedli cestovín a pizze. Okolo Eifelovej veže, množstva značkových hotelov, Big Benu a Benátok sme sa vrátili späť k hotelu Cirkus Cirkus. Ulica je celá plná pohyblivých schodov a nadjazdov s výťahmi kde iná možnosť ako prejsť ulicou neexistuje. Kvôli predstave veľkosti tunajších hotelov sa pokúsim opísať nami navštívený Cirkus Cirkus. Vstup do hotela je možný niekoľkými kasínami z každej strany. Hotel má dve recepcie jednu pre peších a prichádzajúcich vlastným autom a druhú pre taxíky dovážajúce hostí z letiska. Kasína na prízemí majú veľkosť dvoch fubalových ihrísk. Ďalšie kasína majú vyhradené 2 poschodia hotela. V hoteli sú desiatky značkových aj neznačkových stravovacích zariadení, obchodov od potravín až k rôznym predajniam oblečenia. Na hotel je „nalepený“ obrovský viac ako je vhodné klimatizovaný zábavný park, kde sme večer skončili zakúpením voľných vstupeniek pre všetky atrakcie pre deti. Ja som si sólo vyskúšal jazdu 2x okolo vlastnej osi na horskej dráhe ale deti sa vybláznili do úplnej spokojnosti čo nám dali najavo okamžitým spánkom po príchode do kempu. Mesto v hoteli je pravé pomenovanie pre tento hotel kde na 99% zablúdite aj keď máte výborný orientačný zmysel. Všade prítomné kasína majú podmienku byť bez okien aby hráči hrali koľko vládzu a tak strácate prehľad kde sa nachádzate. Las Vegas treba vidieť, buď si ho zamilujete alebo sa tam už nikdy nebudete chcieť vrátiť. Raz keď si naplním peňaženku, vrátime sa sem určite.

Z Las Vegas sme odišli skoro ráno ale cestou nás čakala ešte povinná fotka pri chronicky známom nápise WELCOME TO Fabulous LAS VEGAS NEVADA. Naším denným cieľom bol Grand Canyon. Synovec pred cestou nám ale poradil aby sme sa zastavili pri priehrade Hoover Dam, ktorá zásobuje vodou tri americké štáty a elektrikou minimálne Las Vegas a široké okolie. Postavili ju v roku 1936 na tú dobu unikátnym spôsobom a za zmienku stojí fakt, že piesok použitý na jej výstavbu vozili konské záprahy zo 400 km vzdialeného pobrežia a pri výstavbe zahynulo 96 robotníkov. Je vysoká 220 m, dlhá 379 m a vytvára priehradné jazero dlhé 185 km a hlboké až 180 m. Las Vegas zažilo populačný boom práve započatím výstavby priehrady. Pred vstupom k priehrade sme boli nútení zastaviť karavan pri policajnej kontrole, kde nám nazreli do všetkých kútov auta vrátane WC, samozrejme s úsmevom. Všeobecne úsmev bol prvok, ktorý charakterizoval naše stretnutia s miestnym obyvateľstvom, pretože každý sa tu na každého usmieval a aj pokladnička v supermarkete nám vždy s úsmevom popriala pekný pobyt v USA. A pri otázke odkiaľ sme sa niektoré tvárili, že vedia na ktorom kontinente Slovensko leží. Trošku mi chýba táto pozitívna energia tu u nás na Slovensku. Aj keď v mnohých prípadoch bol úsmev možno aj umelý padne to dobre ak cítiť z človeka radosť.

Do Grand Canyonu viedla veľmi slušná diaľnica, ku ktorej sa občas priblížila známa Route 66 kedysi spojnica západu z východom USA. Po zídení z diaľnice, nás čakalo ešte viac ako 100 km, ktoré sme prešli v rýchlej kolóne. Pri vstupe do parku sme zaplatili vstupné, dostali mapu parku a MHD a začali hľadať náš kemp. Značenie je ako v celých štátoch úžasné ale aj tak sme mali menší problém nájsť recepciu ale šlo len o nedorozumenie nakoľko sme zastali na zastávke autobusu a recepčný nás posielal ďalej čo sme si zle vysvetlili, že kemp je inde. Nakoniec sme sa úspešne vrátili a zakempovali. Aj keď sa veľmi rýchlo stmievalo pokúsili sme sa ešte nazrieť do kaňonu. Tma nám bohužiaľ ale náš zámer pokazila. Teplota oproti Las Vegas klesla o dobrých 20 stupňov a začalo popŕchať čo neveštilo nič dobré.

Zobudili sme sa však do slnečného rána a náš posledný cestovateľský deň sme začali nástupom do shuttle busu. Sú tu 4 linky farebne označené, ktoré chodia zadarmo resp. sú v cene vstupného. Jedna dováža turistov do kaňónu z mestečka Tusayan kam chodí diaľková hromadná doprava vrátane leteckej a tri premávajú po kraji kaňónu v 15 minútových intervaloch. Modrá linka mala zastávku priamo v kempe a tak sme sa dali odviesť na východnú časť kaňónu a ďalej sme prešli po jeho hrane pešo po tzv. časovej ceste kde boli znázorňované jednotlivé etapy jeho vývoja. Žiadna fotka nedokáže znázorniť tú obrovskú dieru v zemi. Pre mňa to bol najúžasnejší zážitok z celej našej cesty a slnko ešte umocňovalo silu týchto fantastických pohľadov. Posunuli sme sa autobusom pár zastávok západnejšie a vychutnali si pohľady na kaňón z inej strany. Krátko pred poludním sme už odchádzali z kempu a čakala nás najdlhšia cesta smer Los Angeles. 800 km sme aj s početnými ale krátkymi zastávkami zvládli za 7 hodín a to sme si dali 50 km po Route 66. Pri vstupe do Kalifornie nás čakala ešte kontrola, či nedovážame rastliny alebo drevo. Načo? Neviem. Asi 300 km pred LA začal fúkať obrovský protivietor a v dvoch momentoch som mal pocit, že neudržím auto na ceste. Poslednú noc sme prespali pri novootvorenom Walltmarte. Ráno sme všetky naše veci nabalili do kufrov a jednému bezdomovcovi urobili krásny deň, keď sme všetky nespotrebované potraviny, hrnce a kompletné vybavenie na spanie uložili do nákupného vozíka. Po asi desiatom „Thank you sir„ si vozík odtlačil nevedno kam. Posledný úkon pred vrátením karavanu bolo doplnenie plynu a benzínu a vyprázdnenie kanalizácie. V požičovni práve vracalo karavany niekoľko dovolenkárov ale nijako to nenarušilo náš časový harmonogram. Na letisko Santa Anna 40 km od Los Angeles nás doviezol taxík za 80 USD. Čakal nás pomerne krátky trojhodinový let to Dallasu a prestup na lietadlo do Londýna, z ktorého som mal maličkú obavu keďže sme odlietali o 20 minút neskôr a na prestup nám ostávalo 50 minút. Moje obavy boli ale zbytočné, pretože medzi terminálmi na Dallaskom letisku premávala každé dve minúty električka a o 10 minút sme už sedeli pred naším gate. Na Londýnsky Heathrow sme prileteli na terminál 3 a presun na terminál 5 zabezpečuje letisko dobre označeným Shuttle busom. A tak nás v tento deň čakal ešte let do Kodane kde sme prespali v jednoduchom hoteli blízko letiska Copenhagen GO hotel s výbornými raňajkami, ktoré podávali už od štvrtej hodiny rannej čo nám veľmi vyhovovalo, keďže let do Prahy sme mali krátko po ôsmej hodine a tak sme museli trošku skôr vstávať čo nám vzhľadom k časovému posunu nerobilo žiadny problém. Let s Norwegian do Prahy prebehol veľmi rýchlo a opäť príjemne. Na letisku sme si prevzali kľúče od auta a vybrali sa smer Žilina. Celá posádka okrem mňa prespala celú cestu domov, ktorú sme okolo piatej ukončili.

Čo dodať na záver? Videli a zažili sme toho za pár dni veľa. Spálili sme tri autonabíjačky na telefón, prešli sme 2900 km, vypili liter vodky a 5 litrov pomarančového džúsu a pár pív. A nezanedbateľný fakt je aj ten, že nás toto dobrodružstvo stálo o dve tretiny menej ako ponúkajú cestovné kancelárie. Good Bay America.

Ján Krajči

Ján Krajči

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

normalny clovek aspon sa domnievam :-) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu